Úryvok z novej tvorby - Žila som v tme

Prebudenie do tmy

 

      Janine spolužitie s Igorom sa definitívne skončilo dňom, kedy ho na pravé poludnie pristihla natriasať sa na Linde. Pokojne si to rozdávali v posteli, kde ešte pred pár hodinami ležala ona. Zaťala zuby a bez akejkoľvek scény, so vztýčenou hlavou, vycúvala z bytu na druhom. Vedela, že možnosť návratu neexistuje.

Na celej, pre ňu, fatálnej záležitosti ju najviac rozosmiali ich, od prekvapenia vyvalené oči a Igorov nedokončený orgazmus. Bol to však smiech, čo jej prebehol telom? Pocítila nával ľútosti. Bohatá fantázia jej ponúkala obraz všakovakých erotických scén, ktoré tí dvaja spolu prevádzali. „Po takmer troch rokoch... Prečo?!“ vírilo poníženej žene hlavou a jej oranžový opel sa, napriek silnejúcemu jarnému dažďu, dral mestom. Všetko okolo seba vnímala cez rinúce sa slzy a kvapky, bubnujúce na predné sklo auta. Celý svet bol nejasný, v hmle. Prudko zaparkovala pred budovou firmy, kde pracovala. S kabelkou nad hlavou vyskočila z auta a rozbehla sa ku schodom. Rýchla chôdza, vlhký povrch, v kombinácii s hladkými podrážkami lodičiek, to všetko dochutené dávkou soli, ktorú stále vyplavovali jej oči, boli priam vražedná kombinácia. Prvý schod, druhý, tretí... Tma. Obedňajšia pauza sa nečakane pretiahla...  

*

sobota – týždeň  a deň po úraze 

„Jani, zdvihni už ten svoj zadok a začni sa konečne baliť,“ vytrhla ju z letargie prichádzajúca Vanda. Mala kľúče od priateľkinho bytu. Dala jej ich včera, v ten deň, kedy ju prepúšťali z nemocnice. Vanda jej bola vziať na byte šaty, potom ju odviezla z nemocnice domov a odišla do mesta nakúpiť. Vandin panovačný tón a nádych sarkazmu v hlase Janu mierne štvali, ale bola vďačná, že sa jej ujala. Bez slova sa zdvihla z kresla pri okne a prešla ku skrini. Štyri kroky ku skrini, odtiaľ dva kroky vpravo na chodbu, potom znovu vpravo, tri kroky a stála pri kuchynskej linke.

„Dáme si najskôr kávu,“ rozhodla.

Vanda vycítila jej nechuť k baleniu, a tak sa chopila aktivity: „Povedz mi, kde máš tašku, zbalím ťa. S tou neochotou mi ideš pekne na nervy. Ja fakt neviem, čo stále váhaš. Chceš tu sedieť a ľutovať sa?“

Jana mykla trucovito hlavou a zaťala zuby. Začínalo ju škrieť, že súhlasila s odchodom do neznáma. Znamenalo to, že bude musieť nasledujúce týždne počúvať Vandine uštipačné poznámky o sebaľútosti.

„Taška je v komode vedľa kresla,“ odvrkla. „Vanda, chcem, aby si pochopila, že ja nie som ako hrdinky z tvojich románov. Čestná, bojovná, statočná..., to všetko je pekné, ale...“ odmlčala sa, „ja som pravý opak. Nepoznáš ma. Za štyri roky, čo sme sa nevideli, sa toho stalo veľa. Zmenila som sa. Veď ja ani nie som človek. Keby si len vedela...“ Jeden a pol kroka. Položila šálky s kávou na stôl a sťažka si sadla.

„Už zase póza? Ide ma poraziť, keď ťa takto vidím. Ovisnuté plecia, hlava zaborená do dlaní. Si tragéd ako hovädo,“ snažila sa odľahčiť Janin dramaticky vyzerajúci vzhľad. „Ak budeš mať chuť, môžeš mi o všetkom porozprávať, ale je najvyšší čas, aby sme vyrazili. Máme pred sebou riadny kus cesty,“ náhlivo chlípala kávu.

„A kam ma to chceš vlastne odpratať?“

„Do môjho kráľovstva, kde ma pravidelne navštevuje múza. Milujem to miesto. Jednoducho preč od civilizácie. Skrátka, zavediem ťa niekde, kde je všetko úplne iné, ako tu,“ ukázala smerom k oknu, za ktorým bolo rušno tak, ako sa na centrum hlavného mesta patrí. „Všetko, každý kúsok nábytku, podlahy či krovov je z dreva, určite ho ucítiš hneď pri vstupe,“ pokračovala nadšene.

Jana odrazu vstala a odkrokovala si trasu smerom k izbe.

„Au, dokelu.“ Lamentujúc sa dvíhala zo zeme a šúchala si koleno, na ktoré dopadla.

„Jémine, prepáč.“ Vanda prudko vyskočila zo stoličky, šálku s kávou položila tak razantne, že jej obsah vyfrkol na zelený obrus. „Nevedela som, že sem ešte pôjdeš. Nechala som v ceste  tašku.“

„To nič, chcela som sa rozlúčiť.“ Prešla dlaňami po koženej krémovej sedačke uprostred izby, urobila dva kroky k oknu, uistila sa, že je riadne zatvorené. Odtiaľ jej ruka skĺzla ku kreslu, skrinke, pohladila palmu. Už dva roky sa snažila statočne prežiť u zaneprázdnenej majiteľky, ktorá jej venovala minimálnu pozornosť. Odtiaľ jeden krok k akváriu. Nasypala rybičkám krmivo a uistila ich, že suseda Terka sa o ne bude určite vzorne starať. Ďalší krok a bola pri dverách medzi izbou a úzkou chodbičkou, kde ju, opretá o zárubne, netrpezlivo čakala Vanda.

„No čo, môžeme?“

„Uhm,“ súhlasne prikývla. Zazvonila oproti u Terky a podala jej kľúče od bytu. Bacuľatá hnedovláska ju objala. Jana nevidela jej slzy, len hlas prezrádzal ľútosť. Ľútosť, ktorú ona tak nenávidela. Nenávidela ju, a predsa sa jej sama poddala.

Šesť schodov dolu, medziposchodie, ďalších šesť schodov, vchodové dvere, chodník, auto. Vanda otvorila spolujazdkyni dvere a pomohla jej nastúpiť. Jana sa pohodlne usadila, a zapla si bezpečnostný pás. Šoférka nedbalo hodila vo švíkoch praskajúcu tašku na zadné sedadlo, naštartovala a o pár minút sa čierny džíp vzďaľoval od  rušnej Bratislavy.

Cesta ubiehala príjemne, rádio vyhrávalo jemné melódie, marcové slnko sa im opieralo do tvárí. Jana ho nevidela, ale o to intenzívnejšie sa ho snažila vnímať cez pokožku. „Aká je obloha?“ prerušila chvíľu mlčania. „Musí byť krásne bledomodrá, bez jediného mráčika,“ odpovedala si.

„Začínam ťa upodozrievať, že slepotu len predstieraš,“ uchechtla sa Vanda, a nasadila si tmavé slnečné okuliare. Prudké slnko jej bránilo vo výhľade na vozovku.

„Vanda, ako si to dokázala? Ako si vedela odmietnuť život vo veľkomeste, všetky tie stretnutia, večierky, predvádzanie sa medzi smotánkou? Musíš byť fakt dobrá spisovateľka, keď sa tvoje knihy predávajú aj bez všetkej pozlátky.“

Vandin pravý kútik naznačil úsmev. „Stačí mi, keď som v kontakte s vydavateľom. A nežijem ako pustovník a ani ako jeden najsamotárskejší zo všetkých autorov Jerome David Salinger. To vôbec nie. Mojou prioritou sú moji čitatelia a s tými som v kontakte. Rôzne besedy, čítačky, to je môj život, to ma baví. Cestujem, spoznávam nových ľudí. Často sa beseda o knihe zvrtne na rozhovor o obyčajných ľudských problémoch. O deťoch, o vzťahoch, skrátka o živote. Tam vlastne čerpám námety pre svoje knihy. A potom, zabuchnem za sebou dvere chaty, mimochodom presne do tej chaty ideme, a píšem a píšem. Priznám sa, že nemám žalúdok na všetky tie malomeštiacke maniere. Kde sa každý predvádza a upútava na seba pozornosť. Kde sa všetci ukazujú v nových róbach, autách, hovoria o tom, ako zdravo žijú, že v tom je záruka ich mladistvého výzoru. Haha. A pritom všetci klamú. Klamú hlavne samých seba. Chýba im úprimnosť, otvorenosť, sloboda. Sú zajatcami snobstva, lesku. Veď keby sa nepretŕčali v rôznych médiách, neštekol by po mnohých ani pes.“

„A nemyslela si na to, že niekoho taký život môže baviť, napĺňať?“ Jana zmraštila čelo a tupo hľadela pred seba. Jej kamarátka, hoci si to ani neuvedomovala, hovorila o nej.

„Nikomu neupieram jeho právo na výber. Ale pre mňa je skrátka nepochopiteľné, ako by mi malo vyhovovať, že ma odfotia nenalíčenú alebo v plavkách a rozoberajú moje tukové vankúšiky, alebo rozoberajú, že som bola vysypať smeti v rozgajdaných teplákoch, alebo môj intímny život. Pre mňa je to jednoducho neprijateľné. A potom tá ilúzia, ktorú sa mnohí snažia navodiť, o tom, že nemajú normálne starosti.“

„Ako absolventke masmediálnej komunikácie, ti nemusím zrejme vysvetľovať veľkú moc médií a života okolo nich. S tým musia ľudia z branže počítať. Ich životy sú viac než verejné.“

„Hm, áno média, majú veľkú moc. Nepopieram. Ale nepripadá ti, že nielen ľudia z branže, ale aj mnoho politikov, lekárov, a hlavne podnikateľov ich využíva, respektíve zneužíva k svojej popularite? Veď mnohí z nich nič nedokázali, mnohí sú povolaním syn či dcéra, a to je myslím veľmi málo. Alebo rôzne tie donekonečna rozdúchavané kauzy, mne je z toho všetkého nafigu. Ja to nemusím. Veď oni život nežijú, oni ho hrajú, na tých svojich jachtách, v drahých autách, s desiatkami mileniek, či milencov. Ako sa všetci snažia žiť život amerických hviezd, haha, ako sa snažia priblížiť tomu lesku popularity, a to všetko pred očami verejnosti, bežných ľudí, ktorí, čuduj sa svet, tento marazmus sledujú, mnohí i obdivujú. Nechápem prečo. Veď väčšine z nich musí byť nad slnko jasné, že oni, aj keď si ruky po lakte zoderú, nič z toho nikdy mať nebudú. A ja si myslím, že viac ako motivujúce je skôr ubíjajúce, snažiť sa napodobniť žiť život iných. Na jednej strane, mnoho z nich, z tých obyčajných ľudí, závidí a myslia si, že ľudia z takzvanej smotánky nemajú žiadne starosti. Ďalšia časť sa začne ľutovať, rezignujú, a vlastne si ani neuvedomujú si, že práve ich životy sú tie skutočné, že oni sú hviezdy. Možno ani tebe neuniklo, že takzvané celebrity či zbohatlíci, alebo ak chceš, ľudia z vyšších kruhov, sa vedia len zriedka tešiť z maličkostí. Často až po nejakej tragickej či traumatizujúcej skúsenosti začnú zrazu premýšľať o veciach, ktoré boli dovtedy pre nich takmer neviditeľné. A sú to často najosamelejší ľudia na svete. Nemajú priateľov, takých ozajstných, nezištných, ktorí by pre nich urobili čokoľvek. Aj keby boli bez miliónov, aj keby neboli každý víkend na rôznych podujatiach medzi smotánkou. Ja viem, je to svet biznisu alebo, ako hovorím, svet žralokov. Ver mi, fakt im nezávidím a ani ich za ich spôsob života neodsudzujem, ale pre mňa toto nie je. Vybrala som si a som maximálne spokojná. Teším sa rannému slnku, teším sa dažďu, teším sa, keď môžem niekomu pomôcť...“

Jana si sťažka vzdychla. „Každá strata, a teda aj strata súkromia môže byť bolestivá. A popularita väčšinou so sebou bolesť prináša. Každý sa s ňou vyrovnáva po svojom a nikto si nechce priznať, že je to ťažké, alebo, že ju jednoducho nezvláda. Tak rýchlo sa dá klesnúť k úbohosti, malichernosti, zákernosti či ohavnosti. Zmeníš sa, ale ty tu zmenu nevidíš, a tí, ktorí ju vidia, žiaľ už nie sú v tvojej blízkosti, pretože im to nedovolíš. S človekom alebo z človeka sa môže stať čokoľvek, a to nemusí byť ani verejne známy,“ reagovala monotónne, bez akýchkoľvek emócií. Cítila, že Vanda na ňu upiera svoje čierne oči, v ktorých rovnako ako v čiernych žeravých uhlíkoch, neustále tancujú iskry. Uprený pohľad iskriacich očí, nejde necítiť. Páli. „Určite vidí, ako sa nepríjemne hniezdim,“ prehnalo sa jej mysľou, „ale nevidí do môjho vnútra, ktoré celé stiahnuté v jednom kŕči kričí. Ona nevie, že aj ja som jednou z tých, o ktorých práve rozpráva. Nevidí moju nenásytnú túžbu, dravosť po uznaní, kariére, bohatstve. Štyri zložky, ktoré som považovala za základný kameň pre niečo, čomu som hovorila šťastný život. Šťastný a prázdny. Áno, to je ten správny výraz, môj život bol prázdny. Komu vlastne chýbam? Čo výnimočného, okrem toho, že som sebecky zamerala svoj život len na seba, som dokázala? A ten môj výmysel o nenahraditeľnosti v práci! Haha. Práca bola a je pre mňa všetkým. Uznanie, kariéra. Ako pyšne som si zapísala do notesa: 'postup v práci'. Dva články smerujúce k môjmu šťastnému životu. Už, už som ich mala na dosah. Chacha!“ v duchu, plná trpkosti, sa vysmievala sama sebe. „Ako málo stačilo k vytriezveniu z pocitu výnimočnosti. Všetko fičí ďalej, a bezo mňa. Skrátka som z kola von. Pár súcitných telefonátov od nadriadených, pár návštev od kolegov a akože priateľov v nemocnici, a nič... všetci sa ponorili do svojej práce, pokračujú v honbe za prestížou, kariérou. Na mieste asistentky riaditeľa ma vystriedala Linda, moja najlepšia kamarátka. Absolvovala so mnou takmer všetky firemné večierky, prezentácie... Haha,“ jej vnútro sa schuti zasmialo, „aká si bola naivná a pozri, ako rýchlo si za nefunkčné spojivo v reťazi našli náhradu.

„Ale veď predsa chod agentúry musí byť plynulý, nikto nesmie odhaliť, že jedno oko vypadlo,“ snažila sa nájsť vhodné vysvetlenie. „Ideme ďalej, nesmieme zaostať, to by bol koniec. Áno je to svet žralokov,“ dala Vande za pravdu. „Chorý článok treba eliminovať, inak zubom žraloka neunikneš. Jednoducho zožerie ťa a teba nebude. A to nikto nechce, preto len ideš, ideš, často nehľadíš naľavo, napravo, skrátka ideš ako stroj, a keď sa pokazíš, je potrebné nahradiť ťa. Ak nestíhaš, vymenia ťa za novší model. Aké je to jednoduché.“

„A v posteli, tam si mala dablérku už dávno. A tak si si zakladala na vzťahu so zazobaným Igorom,“ ozvalo sa svedomie. „Fakt si verila, že ťa miluje? Dostal čo chcel, a potom? Potom mu už bolo len ľúto odkopnúť dievča z dediny. Nepomohol ani tvoj úspech, ani kariéra. Zlý výber!“ zakončilo svedomie svoj monológ.

Jana aj napriek slepote začínala vidieť veci jasnejšie, ako kedykoľvek predtým. A pocit výnimočnosti praskol ako obyčajná mydlová bublina. Trpko sa usmiala. „Vanda, to ona je jedinečná. Odolala, nedala sa vtiahnuť do mašinérie, zostala sama sebou, na nič sa nehrá. Váži si obyčajných ľudí. Nie ako ona, ktorá nimi začala opovrhovať. Len päť rokov od skončenia školy stačilo k tomu, aby sa takto zmenila. Zabudla na mamu, Vandu, na rodnú dedinu, na ľudí, ktorí sa jej kedysi zdali normálni, skvelí, ale len do chvíle, pokiaľ neokúsila veľký svet,“ pokračovala v svojich úvahách. Žalúdok jej stiahlo natoľko, že sa cítila ako na palube lode a v jej bruchu sa búri celý morský svet. To spomienka na mamu pokojnú hladinu tak rozdráždila.

„Vanda, prosím ťa zastav! Budem vracať,“ vyblafla na priateľku. Náhlivo vystúpila do neznáma. Jednou rukou si chytila vlasy do chvosta a predklonila sa. Nadrapovalo ju, ale márne. Morský svet v jej žalúdku si povedal, že ju ešte chvíľu potrápi. Zatiaľ čo Jana zhlboka vdychovala takmer dedinský vzduch, Vanda si zapálila.

„Jani, si v poriadku? Tu máš, napi sa minerálky. Uľaví sa ti a žalúdok začne pracovať. Si z toho všetkého vystresovaná.“

Súcit v jej hlase Janu znovu popudil: „Vanda, prečo to robíš? Prečo mi pomáhaš? Poznáme sa síce od strednej, ale nevideli sme sa od skončenia vysokej školy, tak prečo?“ Pustila si vlasy, čo hneď využil vietor, zdvihol ich do výšky, pohral sa s nimi a vzápätí ich zamotal do jednej guče. Utrápený výraz s veľkým chumáčom strapatých vlasov pôsobili komicky. Vanda sa z plných pľúc rozosmiala. Neodpovedala, len sa smiala. Nasadli. Auto sa pohlo. Jana otvorila veľkú bordovú kabelku a snažila sa v nej nahmatať kefu na vlasy. Pomalým tempom si začala rozčesávať chuchvalce, čo sa jej nie príliš darilo.

„Volala mi tvoja mama,“ nadviazala na Janine otázky. „Utekala za tebou do nemocnice hneď, ako jej z práce oznámili, že ťa našli v bezvedomí a kde si hospitalizovaná. Samozrejme, ty o tom nevieš, ako hovorím, bola si dva dni bez seba.“

Janu opäť naplo.

„Povedala mi, že jej pomoc by si odmietla. Vraj ste spolu neprehovorili viac ako rok. Určite sa čuduješ, prečo práve ja. Osud to tak zariadil. Prednedávnom som sa s ňou stretla a dala som jej na seba kontakt, len tak. Chápeš? Povieš len tak, ale nič sa nedeje iba tak. Malo to tak byť. Robila som besedu u vás v knižnici. Predstav si, prišla aj ona, pamätala si ma ešte z našich stredoškolských čias. Veď som u vás nejedenkrát prespala. Veľmi rada spomínam na tie časy. Mne, dievčaťu z mesta sa u vás, na dedine veľmi páčilo. Bola som ti vďačná, že si ma k vám brávala. Tvoja mama je skvelá žena. Obľúbila som si ju hneď na prvý pohľad. Nemala to v živote ľahké. Neštítila sa vymeniť prácu poštárky za prácu dojičky, a to všetko iba preto, že chcela pre svoju dcéru to najlepšie. Lepší zárobok na družstve bol zárukou, že ti bude môcť dať toľko, ako keď ešte žil tvoj otec.“ Pri Vandiných slovách sa Jana cítila, akoby sa zrazila s dikobrazom. Všetko, čo hovorila ju pichalo, bodalo, bolelo kdesi hlboko, hlboko vo vnútri v jej mamonom ovládanom tele.  „Hovorila,“ strhla sa na Vandin štebotavý hlas, „že teraz si užíva dôchodok, vraj najvyšší čas, pretože kĺby jej akosi vypovedajú službu. Vidíš, toto sú pre mňa skutočné hviezdy, o takýchto ľuďoch ja píšem... toto je život,“ dodala s mierne dokrčeným čelom a fľochla ostrý pohľad na spolujazdkyňu.

Janu naplo druhýkrát. Obsah žalúdka takmer skončil v útrobách bordovej kabelky značky Dior, ktorá sa dovtedy pyšne rozvaľovala na kolenách. Vanda prudko zabrzdila, čo sa nie veľmi páčilo vodičom za ňou. Klopaním na čelo a hlasným trúbením, dávali jasne najavo, čo si myslia o jej vodičskom umení. Ignorovala ich. Zatiahla auto na krajnicu a opäť, s tým starostlivým tónom v hlase, sa priateľky spýtala, ako jej môže pomôcť.

„Choď doriti, Vanda! Ako môžeš byť takáto? Ako môžeš obdivovať niečo, čím som ja začala opovrhovať? Prečo som sa ja zmenila, a ty nie? Vanda, veď ja som zaprela vlastnú mamu, a to len preto, že som sa za ňu hanbila. Za ňu, tú, čo sa obetovala... nie som hodná sa k nej, čo i len priblížiť.“ Jej telo sa natriasalo pod dávkou vzlykov a spočiatku tlmený plač sa zmenil na nárek. Vanda sa uprene pozerala na svoju spolujazdkyňu a potom opäť vyprskla do nekontrolovateľného smiechu. Vybrala z kabelky mobil a spravila fotku. Vykrivené kútiky úst, zachlpené, strapaté vlasy, sopeľ pod nosom a stekajúca maskara po tvári boli kombinácia, ktorú musela zachytiť. Plačúca žena to ešte netušila, ale bola skvelým námetom pre Vandinu knihu. Keď sa ako tak upokojila a dala si svoj zovňajšok v rámci možností do poriadku, vyrazili.

„Pred rokom a pol,“ začala v tempe rozbiehajúceho sa auta, slová sa sťažka drali z úst. Hanbila sa. Nie však pred Vandou, ale sama pred sebou, „to bolo naposledy, čo som sa s mamou stretla. Bola s dôchodcami na výlete v Bratislave. Využila chvíľu voľna, čo mali na nákupy, zistila si od šoféra, ako sa dostane k prezidentskému palácu. Neďaleko má naša reklamná agentúra sídlo, nasadla na električku, skrátka prišla za mnou do práce, chcela ma prekvapiť. Chápeš? Moja mama. Obyčajná žena, so svojimi stošesťdesiatimi ôsmimi centimetrami, takmer deväťdesiatimi kilogramami, s kopcom vrások na tvári, s hlavou plnou šedín, v kostýme, ktorý si kedysi šila sama, v nízkych, nemožných topánkach made in China. Mala si vidieť tie výsmešné pohľady všetkých naokolo, keď sa s veľkou čiernou kabelou, hompáľajúcou na pleci, podobnej výroby ako topánky, pýtala na pani magistru Janu Jančovú. Bola ako z inej dimenzie. Na míle vzdialená obrazu zdravej výživy a ideálu krásy, o ktorom všetci v mojom okolí tak intenzívne hovorili.“

Vanda otvorila okno a zapálila si. Nehovorila nič, len neveriacky krútila hlavou.

„Práve som kráčala so šéfom po chodbe, keď sme sa stretli,“ pokračovala vo svojej spovedi stále rovnako pomalým tempom. „Ostala som stáť ako obarená. Ona srdečne, tak ako vždy, s úsmevom šťastia, že vidí svoju milovanú dcéru, vykročila ku mne. Cez zaťaté zuby som ju predstavila šéfovi a vzápätí som si vypýtala mimoriadnu polhodinovú pauzu. Počúvaš? Len pol hodiny mi stačilo na to, aby som sa jej zbavila ako nechceného prívesku,“ trpký úškrnok zohavil inak peknú tvár. „V tom momente, ako som s ňou kráčala z budovy firmy, som si priala byť neviditeľná. Cítila som všetky tie výsmešné pohľady, ako sa upierajú naším smerom. A potom..., potom zo mňa vypadlo, niečo, čo mi pripadalo ako normálne. Bez citu a akýchkoľvek emócii som jej povedala, že jej ďakujem za to, ako ma strápnila a spravila mi hanbu. Rozumieš? Ona. S tým veľkým srdcom, s tými zrobenými rukami, ona, čo by za mňa dýchala, keby bolo treba. Vtedy som necítila nič z toho, čo ti teraz rozprávam. Zaujímalo ma len jedno. Čo si budú hovoriť o mne a o tej žene v topánkach od Číňana. Som obyčajný podliak, Vanda.“ Zaborila si hlavu do dlaní a slzy opätovne zaliali jej tvár. „Tieto slzy sú nič oproti tomu, ako som ju musela raniť. A na dôvažok toho všetkého, ja, ja, ja a len ja, som sa cítila dotknutá. Za celý rok a pol som jej ani raz nezavolala, ani sa neospravedlnila. Ani raz,“ zopakovala šeptom. „Tak hlboko ranila moje nafúkané ego a pýchu. Môj mozog bol zatemnený. Až teraz začínam premýšľať, až teraz, Vanda, keď zisťujem, že vlastne okrem nej nemám na svete nikoho blízkeho. Nikoho, komu na mne ozaj záleží. Povedz, stretla si sa už s takým niečím? Žije ešte niekde takáto hyena?“

„Si obyčajný snobský hajzlík, Jana,“ svojim reálnym postojom a schopnosťou nazývať veci pravým menom ju hlbšie usadila do sedačky auta.

Zmĺkla. „Áno, som hajzlík,“ zopakovala po chvíli. „Hajzlík plný sračiek, ktorými som sa obklopovala,“ zašeptala. Náhlivo pod nohami odkopla diorku, aby ju nenaplnila zvyškami rannej kávy a zrejme infúziou čo dostávala v nemocnici. Pretože odo dňa, kedy sa prebrala z bezvedomia, odo dňa, kedy zistila, že je slepá, nebola schopná nič zjesť.