KRAJINA HALÁRIA

 Rozprávky z ciest

Krajina Halária

V dávnych časoch, keď sa ešte voda sypala a piesok sa lial navštívil som krajinu, kde kúzla a čary neboli ničím výnimočným. Stála na kopci vysokom a v kraji ďalekom. Nebola to vlastne krajina, bola to mala krajinka. Volala sa Halária. Od severu na juh merala tisíc krokov a od východu na západ mala dvakrát toľko. Obloha tu bola modrá, najmodrejšia, tráva tu bola zelená, najzelenejšia a svietilo tu slnko zlaté, najzlatejšie. Ľavú stranu Halárie lemovala hora Huha, najhustejšia, najčiernejšia. Hora skrývala veľké tajomstvá a nástrahy, každý kto mohol vyhýbal sa jej oblúkom. Žili tam zlí škriatkovia Huháni.

V hore Huhe sa narodil potôčik Halárik. Spočiatku ako  malinký, najmenší pramienok s námahou zdolával všetky prekážky. Postupne mohutnel a smelšie preskakoval cez kamienky. Keď sa mu podarilo prekonať všetky nástrahy čo mu stáli v ceste, začal sa pokojne vlniť a vytvoril si koryto po pravej strane Halárie. 

Nebola by krajina krajinou, keby nemala svojich obyvateľov. Halariáni boli  ľudkovia drobní, možno o dve hlavy vyšší od najmenšieho prstíka na detskej rúčke. Takmer ničím sa nelíšili od bežných ľudí, hádam len tým, že namiesto dvoch rúk mali ruky štyri. Boli na to náramne hrdí. Stíhali porobiť dvakrát toľko práce, ako my obyčajní ľudia s dvomi rukami.

Chalúpky si stavali zo škrupín mega orechov. Ich strechy hýrili všetkými farbami, boli totiž vyrobené z lupeňov farebných kvetov.

Všetky domčeky boli postavené čo najďalej od hory Huhy.  V jej blízkosti stál len jeden dom. Bol to dom  mocného pána Buka. Pred nim tam žil jeho otec a dedo. Pred nimi dedov otec a jeho dedo. Skrátka žili tam už od nepamäti. Ako som sa dozvedel, pred mnohými a mnohými rokmi prapraprapradedo pána Buka zachránil Haláriu pred škriatkami z hory Huhy. Pásol tam pod horou kobylky, keď spozoroval blížiace sa nebezpečenstvo. Vyskočil na najrýchlejšiu kobylku a uháňal varovať nič netušiacich halariánov. Tí sa stihli včas skryť do podzemného úkrytu a tak Huháni odišli s dlhým nosom. Za tento statočný čin ho ľudkovia vymenovali za hlavného, najhlavnejšieho strážcu a postavili mu na mieste pod horou prekrásny strážny dom.

Najstaršou a najváženejšou osobou v krajine bol halarián Lorián. Mal už tuším štyristo rokov. Hlavu mu zdobila strieborná pokrývka vytvorená z jeho hustých vlasov, vzadu spletená do dlhého hustého vrkoča. Jeho vážnosť podčiarkovali velikánske štvorcové okuliare s čiernym rámom, ktoré sa mu hompáľali na samom konci jeho gombičkového nosa.  Lorián ovládal najviac kúziel a bol zo všetkých halariánov najskúsenejší a najmúdrejší. Jeho manželka , ktorú každý nevolal inak len ako pani Loriánová alebo pani Lori,  piekla tie najlepšie buchty v celej Halárii. Aj napriek svojej plnšej postave sa dokázala v kuchyni zvŕtať ako vrtuľa. Bola pravým opakom svojho manžela. Bola vždy veselá a usmiata všetky deti ju mali radi. Dennodenne k nej chodili na jej vychýrenú dobrotu. Pán Lorián a pani Loriánová mali dve deti :syna Goliho a dcéru  Galinku. Goli bol mladší od jeho sestry o celých dvadsať rokov. Každý ho hneď spozná podľa neposlušného, hrdzavého vrabčieho hniezda na hlave. Tvár mu zdobili pehy a nezbedné oči sa skrývali za štvorcovými okuliarmi s čiernym rámom. Jeho gombičkový nos a veľké ušká boli mnohým deťom na posmech, ale on si z toho nerobil veľkú hlavu. Aby sa decká ešte lepšie bavili, urobil vždy nejakú vtipnú grimasu. Pani Loriánova vravievala, že je to ich rodinný šašo.  Mal veselú povahu po svojej mamičke. A mal ešte jednu výhodu oproti ostatným deťom. Jeho krstnou mamou bola víla Ajana. Naproti tomu Galinka bola vážnejšia. Neznášala Goliho grimasy a výmysly. Neustále ju kvákal za jej dlhé vrkoče, ktoré mala ryšavé, najryšavejšie a niekedy jej do vlasov prilepil haližuvačku. Alebo inokedy, keď si išiel zalietať na liste z lopúcha, náročky okolo nej stále krúžil a hádzal jej do vlasov odrobinky z buchty alebo iné smeti. Neustále ju drgal, šťuchal a vysmieval sa jej nohám, ktoré mala tenké, najtenšie. Mala to s nim ťažké. Ale zatiaľ, čo ho jeho sestra, mimochodom  veľmi dobrá žiačka neznášala, Goli mal veľa kamarátov.  Boli to hlavne jeho spolužiaci. Medzi jeho najlepších patrili tučný Hary, lenivý Lary, zubatá Jopa, silák Buko a prefíkaný Ištín. Goli s nimi zažil nejednu dobrodružnú príhodu.

Galinka veľmi rada tancovala. Spolu aj so svojimi dvomi najlepšími kamarátkami Fifinkou a Lolinkou navštevovala miestnu baletnú školu. Okrem baletnej školy malo mestečko Halária aj školu obyčajnú. Tu sa deti vzdelávali tak ako na ktorejkoľvek škole pre dvojrukých ľudí.

Školský rok trval  v Halárii šesť mesiacov, pretože deti preberali dva predmety naraz. Jednými rukami písali, druhými rukami počítali. Jednými rukami otáčali listy v šlabikári, druhými maľovali.... a tak ďalej. Jedine na hodine kúziel museli mať všetky štyri ruky sústredené len na čary. Prázdniny mali potom dlhšie ako deti v krajine obyčajných ľudí. Trvali štyri mesiace.

Ostatní halariáni sa tak ako všade inde venovali rôznym remeslám a činnostiam. Žili tu obuvníci, kaderníci, krajčíri, kuchári, stolári, farmári, umelci ale aj falošníci a zbabelci. Každý tak ako vedel a vládal prispieval k rozvoju krajiny Halárie. V minulosti vedel každý halarián čarovať, ale pri výkone svojej profesie , alebo nebodaj v škole nesmel nikto čary používať. Samozrejme okrem hodiny kúzel. Čarovať mohli v sebaobrane, pre zábavu, pri domácich prácach pri športe alebo súťažiach len keď to dovoľovali pravidlá. Kto toto nariadenie porušil bol na sto rokov zbavený svojej čarovnej moci. Tak sa rokmi počet  čarujúcich halariánov veľmi znížil. Na dodržiavanie tohto pravidla starostlivo dozerala víla kúzel Ajana. Ajana žila hlboko v lese ,kde sa neodvážili vkročiť ani samotní Huháni. Báli sa jej čarovnej moci. Huháni nevedeli čarovať. Boli neposlušní , neustále porušovali zákaz čarovania pri výkone povolania , a tak ich víla tejto moci zbavila. Jedine zázračný nápoj z čarovnej haličaše im mohol vrátiť túto moc. Víla ho však starostlivo ukrývala a strážila.

Predstavil som vám krajinu Halária, nechajte sa unášať príbehmi čo v sebe skrýva.

Príbeh prvý

Ako Goli zachránil mocného Buka pred stratou čarovnej moci

Školský rok sa pomaly blížil ku koncu, a tak sa už Goli aj so svojimi kamarátmi nevenovali školskej príprave v takej miere, akoby sa mali. Keď prišli zo školy hodili svoje halitašky do kúta a venovali sa zábave.

„Stretneme sa o štvrtej pri lopúchovom háji.“ Zavelil Buko hneď ako zazvonilo a všetci na znak súhlasu prikývli.

„Prines buchty tety Lori!“ Vydal ďalší príkaz tučný Hary.

„Veď ťa z nich už roztrhá.“ Vycerila Jopa svoje krivé zuby, oplotené strojčekom .

„Náhodou, teta Lori povedala, že od jej buchiet sa nepriberá. Goliho sestra ich vraj zje tony a je ako vyžla.“ Nedal sa Hary.

„Stavím sa o desať haližuvačiek, že ich zješ menej ako dvadsať.“ Chytil sa svojej príležitosti prefíkaný Ištín a podpichol Haryho.

„A ja si zase myslím, že zje ešte aj pekáč.“ Pridal sa lenivý Lary. Všetci sa schuti rozosmiali jeho poznámke. Lary hovoril veľmi málo, ale keď niečo povedal, tak to stálo za to.

„Goli prinesie buchty a každý, kto sa chce zapojiť do súťaže si prinesie haližuvy.“ Zavelil Ištín.

Po tomto poslednom  príkaze, všetci vyskočili na lopúchy a rozleteli sa domov.

„Mami, koľko je na jednom pekáči halibuchiet?“ spýtal sa Goli namiesto pozdravu.

„A kde máme dobrý deň? Za dverami?“

„Dobrý deň. Tak koľko?“

„Tridsať na maxi halipekáči a pätnásť na mini halipekáči. Prečo ťa to zaujíma?“

„Máme dnes s deckami takú súťaž. Mohol by som si so sebou vziať jeden maxi halipekáč?“

„No určite áno. Predsa vám nepokazím súťaž.“ Usmiala sa na syna a nezabudla dodať: „a ty mi za to ukážeš vzorne napísanú slohovú úlohu na tému Môj vzor. Dnes som sa stretla s pani učiteľkou Miou a tá mi o nej povedala. Takže kým sa buchty dopečú, môžeš začať. A pomôžeš mi namotať priadzu.“

„Do fazule bambule. Celkom som na to zabudol.“ Zamrmlal Goli a pustil sa do písania.

„Ha, ha, ha. Pochybujem, že ty niečo zosmolíš.“

„Galinka, neposmievaj sa bratovi!“ napomenula ju mama Lori. „On nie je hlúpy, len je lenivý rozmýšľať.“

„Béé.“ Vyplazil jej Goli jazyk. „A Galina nemusí nič robiť?“

„Ja mám balet ty obmedzenec.“ Ukázala mu dlhý nos a odbaletila z kuchyne.

„Vidíš, ako ti to ide?“ pochválila ho mama po chvíli. „Len pekne pokračuj a predpaž druhé ruky, ideme namotávať priadzu.“

Buchty už rozvoniavali po celej kuchyni a Goli práve dokončieval svoju slohovú prácu. Priadza bola namotaná, a tak mu nič nebránilo v tom, aby letel do lopúchového hája.

„Nechajte si ich vychladnúť, lebo vás budú bolieť brušká.“ Kričala za nim mama, ale to už Goli nepočul.

Stretli sa presne, tak ako sa dohodli. Rozvesili si hojdacie siete medzi lopúchmi a súťaž mohla začať.

„Takže.“ Začal svoju reč Ištín. „Máme tu tridsať halibuchiet. Ak ich Hary zje viac ako dvadsať teda aspoň dvadsať jeden, je jednoznačný víťaz a získava od každého desať haližuvačiek. Ak prehrá.... tak celý týždeň musí vydržať bez buchiet.“

Hary zbledol pri myšlienke, že by mal celý týždeň vydržať bez halibuchiet tety Lori.

 „Ja hovorím“, pokračoval Ištín, „že ich toľko nezje. Kto je ešte toho istého názoru ako ja?“

Prihlásil sa lenivý Lary a zubatá Jopa.

„Je to teda jasné. To znamená, že Goli a Buko si myslia, že Hary vyhrá. Začíname panstvo.“

 Hary sa pustil do ešte teplých buchiet. Goli s Bukom ho hlasno povzbudzovali. „Musíš Hary, ešte deväť, osem... Tu máš, zapi si halimliekom.“ Podával mu Buko lahodný nápoj. „Sám som dojil naše kobylky.“ Hary schmatol pohár s halimliekom a pil tak pahltno, že mu stekalo po celom tele. Odgrgol si a pokračoval v konzumácii buchiet.

„Sedem, šesť, päť, štyri, tri...“ Všetci sa nadvihli . Goli s Bukom tlieskali. Hary už hral všetkými farbami, ale musel vyhrať. Veď on si deň bez halibuchiet nevie ani predstaviť.

„Dva, jeden. Huráááá!!! Hary je hrdina!!“ Kričali Buko s Golim.

„Vážení, vyrovnajte prosím svoje stávky.“ Buko dal dolu z hlavy čapicu a začal vyberať haližuvy od porazených.

„No musí sa uznať, že si borec.“ Uznal svoju prehru Ištín. Hary ležal nehybne v sieti a na znak vďaky len bez slova mávol rukou.

„A čo s tým zvyškom?“ opýtal sa Lary.

„Je mi jedno, umieram.“ Zahlásil Hary.

Partia sa s chuťou pustila do buchiet. Potom naskočili na lopúchy a začali sa naháňať. Hary len nehybne ležal a vyvaľoval tie svoje veľké oči.

„Už som dobre vyhladol, asi zjem ten prázdny pekáč.“ Prerušil ich šantenie Lary.

„Aj ja.“ Pridala sa Jopa. Okrem Haryho všetci súhlasne prikývli. Bolo sedem, keď sa kamaráti rozišli.

„ No kde lietaš celý deň?“ Privítala mama Lori svojho syna. „Umy si poriadne všetky ruky. Večeru máš v rúre. Ja idem pozrieť susedu Kvasničkovú. Zanesiem jej zopár buchiet a dám jej tu priadzu, čo sme dnes namotávali. Upletie tebe a aj Galinke pekné svetre. Otec Lorián je ešte v úrade. Galinka sa učí. Tak ju nevyrušuj!“ Ešte nebola ani za rohom domu, keď Goli vtrhol do Galinej izby.

„Galuška, bifľoška. Galuška bifľoška.“

„Vypadniiii ty tupec! Poviem to mame a zajtra ti neupečie tortu.“

„Tortu?“ Čudoval sa Goli.

„Pán obmedzený nevie ani kedy má narodeniny. Chachacha! No to je dobrééé. Chachacha. To musím povedať babám.“

„Len sa nezblázni od radosti.“ Otočil sa na päte a stratil sa vo svojej izbe. „To je supééér, ja mám narodky, ja mám narodky.“ Pospevoval si a skákal pri tom na posteli ako na trampolíne.

„Čo to tu vystrájaš?“ Zaskočil ho svojou otázkou prísny otec Lorián. „Tú posteľ celú zničíš. Budeš spať na zemi!“

„Oci, ja mám zajtra narodky.“ Oznámil mu na svoje ospravedlnenie.

„Veď práve preto by si sa už mal začať chovať ako veľký chalan. Budeš mať už dvadsať rokov a chováš sa ako desať ročné decko. Aj sestra sa na teba sťažovala.“

„Budem si to pamätať.“ Povedal Golo pokorne. „A budem mať aj tortu? A príde aj krstná mama Ajana?“

„Na tortu sa spýtaj mami Lori a krstná mama Ajana určite príde. Veď vieš, že ešte nikdy nezabudla na tvoje narodeniny. Ak si už umytý, daj sa do pyžama a ľahni si. Ráno vstávaš do školy.“ Pohladil ho po vlasoch a odišiel. Otec Lorián bol prísny, ale spravodlivý ku každému.

„Čo asi dostanem od našich? Akým darčekom ma prekvapí krstná mama?“ Premýšľal na darčekmi, zatiaľ čo si jednými rukami umýval zuby a druhými si obliekal pyžamo.

„Minule narodky mi priniesla zázračný bublifuk prenášadlo. Robil také veľké bubliny, že sa do jednej bubliny zmestil Goli aj s kámošmi. Potom si už len stačilo priať a bublina ich premiestnila kam si priali. Bolo to super. Škoda, že sa mi bublifuk už minul.“ Povzdychol si Goli a na jeho viečka si sadol škriatok sníček.

Ráno vyskočil z postele ako strela. „Mám narodkyyy!“ Skríkol, no hneď sa obzrel, či pri ňom niekde nie je otec.

„Všetko najlepšie miláčik.“ Privítala ho mama Lori so širokým úsmevom na tvári. Ocko už odišiel ale tamto za dverami ti niečo nechal.“

Goli sa prudko otočil. Oči sa mu rozžiarili a vyskočil od radosti. „Supééér.“ Spoza dverí sa na neho usmieval lietajúci haliboard.  „Už nemusím lietať na lopúchu. Ďakujéém.“ Vyskočil na svoj nový dopravný prostriedok, schmatol tašku a uháňal do školy.

V triede sa zvítal so svojimi kamarátmi a ukázal im svoj hliboard. „Kde je Hary?“ spýtal sa Goli.

„Večer k nám prišla jeho mama a povedala, že Hary ma pokazené brucho. Má vraj prísnu diétu a pár dní si poleží v posteli.“ – ospravedlnil kamarátovu neprítomnosť Ištín.

„Bola to pekná hlúposť. Mohli sme vedieť, že keď zje takú porciu horúcich buchiet, že to nedopadne dobre.“ – skonštatoval Lary. Zazvonilo.

Hneď prvú hodinu, mali hodinu slohu a kreslenia s pani učiteľkou Miou.  Pani učiteľka Mia je veľmi milá, no prísna. Goli ju mal rád. Okrem toho, že vie svojich žiakov upútať zaujímavým výkladom , nájde si čas aj na to, aby sa s nimi porozprávala o ich záľubách alebo starostiach. Je ešte mladá. Má len stopäťdesiat rokov.  Zlaté vlasy nosí vždy starostlivo upravené, zopnuté vzadu na hlave do uzla.

„Pripravte si zošity, kde máte napísanú domácu slohovú úlohu.“ Prerušila ticho, ktoré vládlo v triede. Buko, ktorý sedel vedľa Goliho vyvalil na neho svoje drobné oči. Jeho nepríčetný pohľad mu naznačil, že jeho zošit zíva prázdnotou.

„Čo budem robiť? Teraz pred koncom školského roka chytím pätorku. Otec ma nepustí von najmenej na dva týždne.“ Strach a zúfalstvo sa striedali v jeho hlave. Pani učiteľka vstala a začala zbierať zošity. „Čo urobím? Aj keby som mal šestoro rúk, nestihnem napísať ani prvú vetu.“ Pošepkal Golimu. „Musím ....“

„Nerob to!!“ Snažil sa Goli zabrániť svojmu kamarátovi v tom, aby použil kúzlo, ale to už bolo neskoro.

„Muka – fuka, nech je úloha dnuka!“ Privrel oči a poklepal čarovným drievkom po zošite. To už bola pani učiteľka pri ňom a on jej s kľudom podal svoj zošiť.

„Písať už dnes nebudeme, budeme sa venovať len maľovaniu. Vyberte si ...“ A v tom sa na triede rozleteli okná. Do triedy vletela víla Ajana. „Buko, Buko, prečo si ani ty neposlúchol?!! Zbavujem ťa v tejto chvíli všetkej tvojej čarovnej sily. “ Len čo to povedala, vyletela ako vánok von oknom.  Pani učiteľka sa vyčítavo pozrela na svojho žiaka.

„Buko ty si ma chcel podviesť? Sklamal si ma.“

„Prepáčte.“ Rozplakal sa a vybehol z triedy.

„Choď za svojim kamarátom.“ Povedala Golimu..

Buko ležal v tráve dolu tvárou a usedavo plakal. „Neplač, aj tak si stále môj najlepší kamarát.“ Snažil sa ho utešiť.

„Nechápeš, už nikdy si s vami nezalietam, už nikdy si nebudem môcť pomôcť kúzlami pri pasení našich kobyliek. Všetky sa mi rozlezú a otec sa bude na mňa hnevať. Už nikdy sa nebudem môcť s vami prenášať v zázračnom bublifuku. To všetko je preč!!! Som len obyčajný chalan. Každý bude vedieť, že som podvádzal.“ Goli nevedel, čo mu má povedať, aby ho utešil. Vedel, že tu sú všetky slová zbytočné.

„Choď preč! Chcem byť sám!“ Goli mĺčky odišiel.

Po vyučovaní sa mala partia kamarátov stretnúť na obvyklom mieste pri lopúchoch.

„No keďže je Hary chorý, Bukovi sa stalo to čo sa stalo a ja mám doma oslavu, dnešné šantenie sa odkladá.“ Oznámil svojim rovesníkom Goli. Všetci mlčky prikývli a rozleteli sa každý svojou stranou.

Doma na Goliho čakala nádherná torta so sviečkami. Všetko bolo pekne vyzdobené a všetci : mama, oco, sestra, babka a krstná mama čakali už len na oslávenca. Všetci mu spoločne zapriali veľa zdravia a veľa úspechov v škole. Potom k nemu pristúpili jednotlivo a každý mu dal malý darček. Keď k nemu pristúpila krstná mama, nemala v rukách žiaden darček. Zbadala oslávencov smutný pohľad a povedala mu: „Milý Goli dnes mám pre teba jeden výnimočný darček. Splním ti jedno tvoje veľké prianie. Ale pozor rozmysli si dobre, čo si budeš priať. Musí to byť prianie naozaj veľmi veľké.“ Goli sa zamyslel. Bolo toho toľko po čom túžil. „Čo si teraz vyberie takto narýchlo? Keby mu bola dala vedieť skôr. Premyslel by si jedno to najväčšie.“ Po chvíli sa usmial a povedal: „krstná mama už mám.“

„Zavri oči a mysli na to prianie.“

Všetci gratulanti boli zvedaví.

„Nepoviem Vám nič, želania sa nemajú prezrádzať. Potom by sa mohlo stať, že by sa mi nesplnilo.“ Odbil ich Goli.

 „Tak, čo môžeme sa pustiť do tej nádherne vyzerajúcej torty?“ – prerušila chvíľku napätia mama Lori. „Nech sa páči oslávenec máš právo krájať svoju tortu.“

Len čo zakrojil prvýkrát do torty z vonku sa ozval radostný výkrik: „Goliiiiiiii!!!! Goliii!!!“

Goli sa rozbehol k oknu a jeho oči sa rozžiarili ešte viac, ako keď ráno zbadal svoj lietajúci haliboard. „Bukooooo!!“ vykríkol šťastný Goli, keď uvidel svojho kamaráta letieť na lopúchu.

„Predstaav sii, len tak som skočil na lopúch a on sa vzniesol. Ja mám opäť svoju čarovnú moc. Goli to je úžasnééé.“ Naradovaný prefrnkol popod okno. „Poďme si zalietať!“

„Môžem?“

„Len choď synko vidím, že som sa v tebe nesklamal.“ Povedal mu uznanlivo otec. „Krstná mama nám povedala, čo sa dnes stalo v škole. Zachoval si sa šľachetne, máš dobré srdce. Som na teba pyšný.“ Potľapkal ho uznanlivo po pleci.

„Tak Goli poď užžžž.“

Goli schmatol svoj haliboard a slniečko zlaté, nazlatejšie bláznivo šantilo s dvomi najlepšími kamarátmi po obzore.

„Tak tomuto sa hovorí ozajstné priateľstvo.“ Skonštatoval halarián Lorián a všetci sa s chuťou pustili do oslávencovej torty.

 Príbeh druhý

 Ako našli čarovný zvonček       

Jedného pekného dňa sa Goli s kamarátmi dohodli, že sa pôjdu po škole kúpať do potôčika Halárika. V škole sa už veľa neučili, schyľovalo sa k prázdninám, a tak mali deti viac času na poobedňajšiu zábavu. 

„Dávaj si pozor a nechoď ďaleko od brehu. Tam je voda hlboká.“ Vystríhala Goliho mama Lori.

„Áno mami, dám si pozor. Zabalíš mi aj halibuchty?“

„Jasné. Ale, aby to nedopadlo tak, ako naposledy s Harym.“

„Neboooj.“ Naskočil na svoj haliboard a letel k potoku. Prišli všetci, tak ako sa dohodli. Slniečko poriadne pálilo, a tak dlho neotáľali a o chvíľu sa už čľapotali vo vode. Neboli tam však len oni. Boli tam skoro všetky deti z Halárie. Nechýbal ani strapatý Fion so svojou partiou. Fion bol syn pána školníka . Bol to veľký nezbedník. Kde mohol tam niečo vyparátil. Kedy mohol, vtedy Golimu a jeho kamarátom ubližoval a vysmieval sa. Nebolo tomu ináč ani teraz.

„Na nich!!“ okríkol Fion na členov svojej partie a už aj robili z blata pri potoku gule a začali bombardovať Goliho aj s kamarátmi.

Prvú ranu schytal tučný Hary. Vyvalilo ho do trávy.

„Ústup!“ Zavelil silák Buko hneď po tom, čo to tiež schytal.

Fion, Štica, Ucho a ostatní sa smiali tak nenormálne, že sa aj slniečko preľaklo a skrylo sa za oblaky. 

„Musíme si pripraviť gule. Našli nás nepripravených.“ Skonštatoval Goli a všetkými štyrmi rukami usilovne zhŕňal blato na jednu veľkú kopu. Jopa a Hary zase tvarovali gule. Buko a Ištín vymýšľali stratégiu. „Lary, ty zostaneš tu a budeš sa snažiť odlákať ich pozornosť. Hary a Jopa si naložia na lopúchy čo najviac gúľ a tadiaľto cez trávu sa budú snažiť priletieť čo najbližšie k nepriateľovi. Ja, Buko a Goli ich obídeme z druhej strany.“ Dokončil stratégiu boja Ištín.

„Okrem Laryho by mal ešte jeden z nás zostať tu a vyrábať gule. Potrebujeme zásoby.“ Navrhol Goli.

„Zostaň ty, ide ti to dobre.“ Prikývol Buko. Goli hrabal až sa mu z tej jeho strapatej štice parilo.

„Pripraviť na útok...Vpred!“ vyskočili na lopúchy a vojna blatových gúľ sa začala. Lenivý Lary začal robiť rôzne opičky a poskakovať. Snažil sa odlákať nepriateľovu pozornosť. Ostatní sa chytili svojich úloh, tak ako im ich Ištín pridelil. Fionovi zamrzol úsmev na tvári hneď potom, čo schytal prvú guľu do tváre. Protiútok sa im podaril. Fion s partiou boli od hlavy po päty, celý od blata.

„Supéér, pochválil svojich kamarátov Goli, keď sa vrátili pre ďalšiu zásielku blatových gúľ. „Teraz im to ukážeme, že si do nás nemajú začínať... Čo je to?“ Nechápavo hľadel Goli na svoje ruky, v ktorých zvieral niečo malé, pevné. Priplazil sa k potoku a opláchol to čudo vo vode. „Zvonček..“ Povedal udivene.

„Zvonček??“ Neskrývali svoje prekvapenie ostatní kamaráti.

„Kde sa tu vzal? Kto ho sem skryl?“  stupňovala svoju zvedavosť Jopa.

„Zazvoň.“ – povzbudil ho Hary.

„Počkaj! Zastavila ho Jopa. „Nepočuli ste o čarovnom zvončeku, ktorý tu kedysi dávno stratili Huháni?“

„Áno, kto mal ten zvonček, mal zároveň veľkú čarovnú moc.“- dodal Ištín a pokračoval: „Huháni s tým zvončekom zotročovali celú Haláriu, všetci im museli slúžiť.“

„Mali by sme ten zvonček ukázať pánovi Loriánovi. Je najmúdrejší a najskúsenejší , určite bude vedieť čo je potrebné so zvončekom spraviť.“ Bojazlivo sa do rozhovoru zapojil Hary.

„No viem isto, že nám zvonček vezmú a my sa nikdy nedozvieme, či je to ten čarovný zvonček, alebo len celkom obyčajný. Vyskúšajme ho.“ Neupieral svoju zvedavosť Ištín.

„Mám??“ pozrel sa Goli na ostatných a čakal na ich súhlas. Všetci, okrem Haryho prikývli. Zazvonil.... Všetci stáli, akoby skameneli, ledva dýchali od napätia. ....Nič.

„Zazvoň ešte raz.“ Povzbudil ho Buko. Napätie sa dalo krájať.

„Áa, je to len obyčajný zvonček.“ Zasmial sa Lary, vychmatol zvonček Golimu a znovu zazvonil. Odrazu sa zotmelo.

„Čo sa to deje?! Preľakla sa Jopa.

Všade sa odrazu strhol krik. Aj nebojácny Fion začal vrieskať, ako malé decko a všetci sa dali do behu.

„Utekajtééé!“ kričali všetky deti. „Letí sem strašný drak.“ – vrieskal Fion. Goli, Hary, Lary, Jopa, Buko a Ištín naskočili na lopúchy a začali uháňať pred hrozným drakom. Plamene mu šľahali z velikánskej papule a pálil všetko, čo mu prišlo do cesty. Kľučkovali hore – dole, no drak im bol stále v pätách. Všetka tráva, kvety, stromy, to všetko horelo v plameňoch. Všade zavládol chaos a panika.

„Čo budeme robiiť??“ – kričal Goli.

„Leťme za tvojim otcom, pánom Loriánom!“ – navrhol Ištín.

„Pozri, ten drak naháňa tvoju sestru Galinku.“- skríkla Jopa. „Musíme jej pomôcť, inak ju zožerie alebo upáli.“ Galinka pišťala od zúfalstva, nevedela kam sa schovať. Drak ju už už doháňal, mávol krídlom a Galinka sa rútila z lopúcha k zemi. „Poomóóóc.“ –volala zúfalo. Goli k nej zamieril najrýchlejšie ako vedel a v poslednej chvíli ju zachytil na svoj haliboard. Všetci halariáni utekali, leteli , skákali, skrátka všetci mierili k úradu pána Loriána. Ten úrad bol chránený neviditeľným zázračným plášťom, pod ktorý sa mohli skryť len domáci halariáni. Tam sa totiž nachádzali tajné podzemné chodby, kde sa vždy všetci halariáni ukryli v prípade nebezpečenstva. Úrad bol takmer nedobitný.  Aj Goli s kamarátmi tam mali namierené. Drak akoby to vedel, obletel ich a svojimi krídlami im zatarasil vhod do budovy. Kamaráti sa rozleteli každý na inú stranu, drak si však všímal hlavne Goliho a jeho zvonček.

„Daj mi zvonček!!“ – zahučal drak, keď bol opäť Golimu a Galinke v pätách. „Nepatrí ti. Je môj.“ – okríkol mu Goli. Drak sa rozzúril a z papule mu opäť začali šľahať plamene. Goli si nadletel nad potok Halárik. Drak tak silno mával krídlami, že ten silný vietor z jeho krídel zmenil dovtedy vždy pokojný Halárik na dravú rieku a  zhodil Galinku z haliboardu. „Pomooc Goli. Ja neviem plávať.“ Kričala zúfala Galinka a podchvíľou sa začala strácať pod hladinou rozbúreného potoka.

„Vydrrrž Galinka, ideme ti na pomoc.“ Kričali jej Goliho kamaráti. V okamihu už lenivý Lary skákal do vody a za ním Buko a Ištín. Jopa s Harym im nadlietali  na lopúchoch a keď už traja záchranári držali Galinku mocne v rukách, mohli ju vyhodiť na lopúch. Hary letel s Galinkou a Lary, Buko a Ištín uháňali do bezpečia na lopúchu s Jopou. Zatiaľ, čo sa odohrávala táto záchranná akcia, Goli sa snažil odlákať od nich draka čo najďalej . Skryl sa do hlbokého krovia, no drak svojim ohnivým dychom všetko spálil. Len, len, že sa Golimu podarilo z krovia vyletieť.

Do úradu medzitým priletela aj víla Ajana.

Pán Lorián zatiaľ používal všetky kúzla na zničenie draka, čo poznal. Všetko však bolo márne.

„Len ten, kto našiel zvonček, len ten môže draka s pomocou kúziel a čarovného zaklínadla vrátiť tam odkiaľ prišiel.“- oznámila mu víla Ajana.

„To znamená, že musíme dostať Goliho sem .“ – zapojil sa do rozhovoru Ištín.

„Ale ako to urobíme? Ten drak mu je neustále v pätách. Kam sa pohne Goli, tam je aj drak.“- dodal pán Lorián.

„To by chcelo nejaký plán, ako draka prekabátiť.“- dodal opäť prefíkaný Ištín.

„Správne.“ Pochválila ho Ajana. „Použijeme malú lesť. Použijeme kúzlo neviditeľnosti. Potrebujem na to jedného dobrovoľníka.“ Prihlásil sa mocný Buko.

„Goli je môj najlepší kamarát, budem rád, keď mu môžem pomôcť.“

„Počúvaj pozorne.“ Začala Ajana. „Teraz ťa pokropím touto vodičkou a poviem čarovnú formulku. Ty musíš urobiť to isté, keď sa ako neviditeľný dostaneš do Goliho blízkosti. Keď sa stane aj Goli neviditeľným, uháňajte, čo vám sily stačia, pretože vodička veľmi rýchlo vyprchá a kúzlo prestane účinkovať. Formulka znie: Muka – fuka, nech je neviditeľná moja ruka, nech je neviditeľné celé telo, aby ma žiadne oko nevidelo.“ Pokropila Buka a znovu povedala čarovnú formulku. Buko sa stal neviditeľným. V ruke držal fľaštičku so zázračnou vodičkou vyletel na lopúchu ako strela.

Úbohý Goli sa už z posledných síl bránil pred útokmi draka. Už už sa zdalo, že ho drak zasiahne svojimi plameňmi, keď sa k nemu dostal neviditeľný Buko. Pokropil Galiho vodičkou a vyriekol formulku : „Muka – fuka nech je neviditeľná Goliho ruka, nech je neviditeľné jeho celé telo, aby ho žiadne oko nevidelo. Goliii, leťme rýchlo preč.“ Skríkol na svojho neviditeľného kamaráta a obaja nepozorovane uháňali smerom k úradu. Drak nechápavo hľadel, kde zmizol chlapec aj s jeho zvončekom. Bezhlavo krúžil sem a tam. Boli už takmer pri dverách úradu, kde ich všetci netrpezlivo čakali, keď odrazu vodička prestala účinkovať a obaja kamaráti boli viditeľní. Príšera to zbadala a s velikánskym hukotom a plameňom sa rútila na chlapcov. V poslednej chvíli doleteli na úrad za pánom Lorianom.  Otec objal od radosti svojho syna.

„Ukáž ten zvonček.“ – povedala mu náhlivo Ajana. „Pozrite, je tu niečo napísané: Len tie ruky, čo draka oživili, môžu ho zbaviť jeho sily. Len keď najmocnejší spoja svoju moc a povolajú čary na pomoc, len vtedy sa drak stratí a naspäť pod hlbokú zem sa vráti.“

„Čo to znamená?“ – spýtal sa Goli.

„To znamená, že ty, Ajana a ja musíme spoločnými silami vrátiť draka späť.“ –odpovedal mu otec Lorián.

„A ako to urobíte?“ – spýtala sa vyplašená Galinka.

„Máš tu svoje čarovné drievko Goli?“- zisťovala Ajana. Goli prikývol.

Teraz všetci traja uchopíme svoje drievka , zdvihneme ruky nad hlavu tak, aby sa naše drievka navzájom dotýkali. Ty Goli musíš trikrát zazvoniť zvončekom a všetci naraz budeme po každom zazvonení odriekať formulku : Hali – čary, nech kúzlo naše sa zdarí, my opäť chceme dobre mať sa, ty zlá sila pod zem vráť sa!“

„Si pripravený synček?“

„Uhm.“

Bol najvyšší čas začať, pretože drakovi sa podarilo prepáliť prvú vrstvu ochranného plášťa nad úradom. Všetci halariáni boli vyplašení a ani nedýchali, keď Ajana, pán Lorián a Goli začali so zaklínacím rituálom.

Goli zazvonil prvýkrát a všetci svorne odriekali: „Hali – čary, nech kúzlo naše sa zdarí, my opäť chceme dobre mať sa, ty zlá sila pod zem vráť sa!“ Strecha úradu sa zatriasla. Pod dračími plameňmi zhorela druhá ochranná vrstva.

Goli zazvonil druhýkrát a opäť všetci odriekali čarovnú formulu. Keď Goli zazvonil tretíkrát, drak sa pripravil na svoj ďalší útok a z papule sa mu drali plamene, ktoré mali spáliť poslednú ochrannú vrstvu úradu... no len čo doriekli slová: „pod zem vráť sa!“, všade sa rozľahlo ticho.

Ako prvý vykukol z úradu mocný pán Buko, za ním jeho syn a postupne ďalší a ďalší halariáni. Všetci sa začali nevýslovne tešiť a radovať. Obluda zmizla. Halikapela začala vyhrávať fanfáry a ľudkovia začali tancovať.

Jediný, kto sa netešil bol Goli. Bol si vedomý toho, že všetko toto vlastne zapríčinil on so svojou zvedavosťou. Vedel, že jeho otec, pán Lorián ho nepochváli.

„Mal by si krotiť svoju zvedavosť Goli!“ - začal ho karhať pán Lorián. „Aj napriek tomu, že si sa v ťažkej situácii choval odvážne, musíš uznať, že tieto problémy zapríčinila len tvoja zvedavosť. A preto ťa neminie trest podľa zásluhy ...“

„Pán Lorián, potrestajte aj nás, to my sme tlačili na Goliho, aby zazvonil na zvonček.“- prerušili ho Goliho kamaráti.

„No keď je tak, tak mám trest pre vás pre všetkých. Ako viete, o necelý týždeň začínajú prázdniny. No pre vás sa prázdniny začnú až vtedy, keď každý vysadíte po dvadsať stromčekov a okrasných kríkov, keď vysadíte kvetinové záhony na námestí a keď poupratujete všetky tie polámané a popálené veci, ktoré tu po dračom útoku zostali.“

„Ešteže máme štyri ruky.“- dodal lenivý Lary.

„Ďakujem vám kamaráti.“- dodal Goli a vybehli na námestie, kde stále radostne vyhrávala Halikapela.

A kde skončil čarovný zvonček? Ten v hlbokom lese stráži, spolu s inými pokladmi víla Ajana.

Príbeh tretí

 Ako Galinku pasovali za člena

Prázdniny už boli v plnom prúde. Slniečko zlaté, najzlatejšie hrialo tak mocne, že až zem od smädu pukala. Aj potôčik Halárik sa miestami tak zmenšil, že miestami vodička čistá, najčistejšia len s námahou preskakovala cez kamienky, čo si s ňou merali sily na jej dlhej  ceste.  Dospelí halariáni mali veľkú starosť o to, aby sa im voda, vodička neskryla pred páliacim slniečkom pod hlbokú zem. Jedine tmavá hora Huha sa nesťažovala, pretože stromy si svojimi hustými korunami zakrývali tvár pred šteklivými slnečnými lúčmi.

Tieto horúce dni si vychutnávali iba prázdninujúce deti. Keď im bolo teplo, zaliezli do lopúchového hája. Lopúchový háj sa ťahal od miesta, kde Halárik vybiehal z hory Huhy. Veľké listy sa skláňali nad jeho spočiatku slabý pramienok, takže sa mohlo zdať, že ho chránia ako starostlivá matka, ktorá chráni svoje malé dieťa. Títo dvaja boli nerozluční kamaráti. Žiaľ nekráčal s nim dlho, pretože ta, kde si postavili halariáni svoje prvé domčeky, museli sa Halárik a lopúchový háj rozlúčiť. Lopúchové listy preto vždy s radosťou prichýlili, deti, pretože sa mohli dozvedieť ako sa na ďalšej ceste darí Halárikovi a tiež aj preto, že radi sledovali huncútstva, čo deti vystrájali. Iný názor na vystrájanie detí mali veľké haližaby z neďalekej bažiny. Najradšej by všetky tie otravné detiská namotali na svoj dlhočizný jazyk a stiahli by ich ďaleko do bažiny. Deti mali pred haližabami veľký rešpekt, ale vždy sa našlo zopár odvážlivcov, ktorí nabrali odvahu a priblížili sa k bažine...

Kde inde, ako práve tam, v hojdacích sieťach, vysoko medzi širokánskymi listami lopúchov leňošili aj Goli, tučný Hary, lenivý Lary, zubatá Jopa, silák Buko a prefíkaný Ištín. Goli s Ištínom si sústredene prezerali nové pexeso o zvieratkách. Jopa sa obzerala v zrkadielku a počítala, koľko jej pribudlo pieh na tvári. „Jeden, dva, tri štyri ...“

„Desať, jedenásť...“ Pripojil sa k počítaniu Hary, ktorý mal v každej ruke po dve hlibuchty a napchával sa s nimi tak pahltne, že jeho líca pripomínali nafúknutý balón.

Jopa nadvihla šibalsky obočie a zamávala čarovným drievkom. Listy, ktoré držali sieť s Harym sa tak silno rozkývali, že sa jeho tučnučké telo, začalo šmýkať z jedného lista na druhý... . „Pomoóóc!“ zreval Hary a ešte silnejšie stisol halibuchty, ktoré stále statočne držal.  Všetci sa strhli, nikto, len Jopa vedela čo sa stalo. Goli, chcel pomôcť Harymu kúzlom z drievka. No tak rýchlo sa ponáhľal za kamarátmi, ktorí ho čakali pri dome, že zostalo ležať v izbe na posteli. A tak len s napätím sledoval Haryho kaskadérsky výkon. Aj Lary, ktorý dovtedy ležal bez pohnutia v sieti tak, že mu všetky štyri ruky len bezvládne viseli vedľa tela sa pohol. V tom čase Buko visel dvomi rukami zavesený na sieti sa dvíhal sa už asi desiatykrát hore. Dve ruky mal voľné, a tak sa pokúsil zachytiť kamaráta, ktorý okolo neho práve prefrnkol. Už sa zdalo, že misia bude úspešná, no iný názor na to mala Bukova sieť, ktorá neudržala ich váhu a tak zaznelo len jemné...“puk.“ A tak sa gúľali k zemi dvaja. Ktovie, ako by to bolo skončilo, nebyť duchaprítomného Ištína. Ištín odložil pexeso  a zamával kúzelným drievkom. V tej chvíli  obom chlapcom vyrástlo na hlave veľké čudo.  Boli to veľké slonie uši. To čudo, tie ušiská sa neposedne vrteli a mávali a pomohli tým dvom nešťastníkom mäkko pristáť na zemi. Golimu sa zúfalstvo z veľkého pádu kamarátov dalo čítať z tváre. Bol preto veľmi šťastný, keď Ištín v pravej chvíli zakročil.

„Uf“ Zaznelo takmer jednohlasne.

„Teda mali sme na mále.“ Dodal ešte stále vyplašený Hary. „Tie listy sa normálne zbláznili. Z ničoho nič ma vyhodili zo siete a všetko sa so mnou zrazu začalo točiť ...“ Neprestával opisovať svoje pocity. Jopa stála mĺčky a jej oči sa vpíjali do zeme tak tuho, že tam pomaly vypálili dve jamky. „To som bola ja.“ Povedala hláskom takým tichým, tichučkým, že aj vánok oproti tomu fúka silnejšie. Jej priznanie začuli len veľké, lopúchové listy, ktoré rástli celkom pri zemi, a za to, že ich zatiahla do takejto nebezpečnej situácie ju jeden list zľava a jeden list sprava zľahka tresol po zadku. Jopa len vypleštila oči, ale bez slova prijala tento trest.

 Pred kamarátmi stála teraz nová bojová úloha. Všetci vedeli, že privolať kúzlo je ľahké, ťažšie je kúzla sa zbaviť. K tomu je potrebná zázračná formulka.

„Ozaj si nikto nepamätá, ako sa toho zbaviť?“ zúfalo zisťoval Buko. „Veď takto sa nemôžeme ukázať v meste. Viete si predstaviť Fiona a jeho bandu, keby nás takto videli?“

„No to by ste mali o posmech postarané na dobrých sto rokov.“ Uznanlivo pokýval hlavou Ištín. Všetci sa schúlili do tieňa pod najväčší lopúch a tuho premýšľali, čo budú robiť.

„Otec Lorián dnes odišiel na konferenciu.“ Oznámil Goli.

„A čo víla Ajana? Zapojil sa do premýšľania aj lenivý Lary.

„Veď hej, tá napadla aj mňa,“ povedal Ištín, „ale čo ak nám dá nejaký trest za to, že sme použili kúzlo, ktoré nevieme odvolať späť? Ha?“

„Viem, kto by nám pomohol!“ Vykríkla Jopa a zhodila si zo spoteného nosa šibalku lienku, čo si tam chcela oddýchnuť. Päť párov očí sa do nej zvedavo zabodlo. „Galinka! Aj tak som vám už dávno chcela povedať, aby sme ju vzali medzi seba.“ 

„Čoooo??“ skríkol Goli a vyvalil spod okuliarov na Jopu tie svoje zelené očiská. „Naša Galina?“

„A prečo nie?“ Nedala sa Jopa a ostatní uznanlivo dodali ...“Ozaj a prečo nie?“

„Veď odkedy sme ju zachránili z rozbúreného Halárika, pri tom dračom nálete, tak sa úplne, ale úplne zmenila.“ Začal sa jej zastávať aj Buko. Buko nikdy neprotirečil svojmu najlepšiemu kamarátovi, ale vedel, že teraz musí.

„A kto ju pôjde zavolať“ – opatrne sa spýtal Hary.

„Nech ide ten, kto to vymyslel.“ Odvrkol Goli, urazene otrčil spodnú peru a všetky ruky si prekrížil na svojej útlej hrudi.

Jopa naskočila na svoj lietajúci lopúch a bez akéhokoľvek otáľania odišla pohľadať Galinku. Našla ju doma.

„Galinka je vo svojej izbe.“ Povedala jej teta Lori a do ruky jej vtlačila dve halibuchty. Galinka stála na špičkách a obzerala sa pred veľkým zrkadlom, ktoré viselo na stene v jej izbe. Svoje neposlušné kučery mala vyčesané dohora a uviazané do uzla. Jej dlhokánske nohy frnkali zo strany na stranu. Drobná tvárička bola taká zaujatá nácvikom rôznych baletných póz, že ju nevyrušil ani Jopin príchod. Jopa to dlho nevydržala a spustila.

„Gali, poď prosím ťa rýchlo so mnou. Potrebujeme tvoju pomoc!“ Galinka sa práve chystala na konský dvojskok, a tak vďaka Jope skončila na zemi. Hodila na ňu nevraživý pohľad. „Gali, prosím poď, po ceste ti všetko poviem. A hlavne si vezmi so sebou svoje čarovné drievko.“ Galinka síce neochotne no predsa nasadla s Jopou na lietajúci lopúch. Dorazili práve včas. Hary a Buko už boli tak uťahaní z tých veľkých ušisiek, že od námahy už ani nevládali držať hore hlavy. Galinku, len čo ich zbadala chytil taký strašný záchvat smiechu, že sa hodila do tvári a jednými rukami si utierala slzy, ktoré sa jej rozbehli po tvári a druhými si držala brucho, aby jej neprasklo od smiechu.

„Vy čo ste tu dovádzali.“ Vyšlo z nej, keď sa ako tak ukľudnila. „To je nejaká nová móda?“ pokračovala v podpichovaní úbožiakov.

„Hovoril som vám, že Galina je na nič.“ Prerušil brat jej výsmech.

„Ja môžem aj odísť.“ Vyskočila a jej dlhé nožiská zľahka vyskočili na lopúch a boli pripravené na odlet.

„Počkaj Galinka.“ Zastavil ju Buko. „Prosím ťa pomôž nám. Odvolaj kúzlo. My sme bezradní. Nikto z nás nevie ako sa tohto zbaviť.“ Prosíkal.

Galinka, teraz už vážna, zoskočila z lopúcha a zamyslene sa zahľadela na tých dvoch. Podoprela si jedny ruky v bok druhými začala robiť pred sebou veľké kruhy. V jednej ruke držala čarovné drievko a jej ústa začali odriekať čarovnú riekanku: „Muka- fuka, ixi – trixi, nech sa stane, nech na tebe čo nepatrí ti nezostane!“ Takto to zopakovala trikrát pri Harym a trikrát pri Bukovi.

„Huráá, ijúú“ skríkli, zvískli, zapískali všetci od radosti, pochytali sa za ruky a začali sa bláznivo točiť.

„Dakujeme Galinka.“ Objal ju od dojatia Buko, no v zápätí sa spamätal a celý zapýrený od nej odskočil.

„Nechceš sa pridať k nám do partie?“ – zaskočila ju Jopa svojou otázkou. Galinka pozrela kol dokola na všetkých kamarátov a pohľadom pristála na Golim. Bolo cítiť ľahké napätie a všetci vedeli, že Galinka sa rozhodne podľa toho, čo jej povie jej brat. Po chvíľke váhania sa na jeho tvári objavil úsmev a jamky na líci potvrdili, že majú medzi sebou nového člena.

„Ale bez skúšky odvahy to nepôjde.“ Dodal.

„Akej skúšky?“ Neskrývala svoju zvedavosť Galinka.

„No každý nový člen musí prejsť takou skúškou. Každý nový člen musí prejsť cestou hrôzy smerom ku bažinám.“ –podal jej presnú informáciu Ištín a utrel si spotené čelo.

„Ale veď... tam žijú veľké haližaby.“ Povedala ustráchane a cúvla pár krokov dozadu. „Je to nebezpečné.“

„No veď práve v tom je ten vtip. Je to skúška. Chápeš?“ ocapil sa na ňu Goli. „Ale ak si strachopud, tak môžeme pre teba vymyslieť niečo ľahšie.“

Galinka sa nadýchla a odhodlane povedala: „Pôjdem!“ Všetci jej zatlieskali a začali ju povzbudzovať. Jopa jej dávala ešte posledné inštrukcie: „musíš ísť viac po pravej strane, tam nie je porast taký hustý a máš tak lepší prehľad o tom, či nie je niekde nablízku haližaba.“

Galinka vykročila. Jej kroky boli opatrné, neisté. Srdce v hrudi jej bilo na poplach. Jednou rukou sa pridržiavala stebiel trávy a v druhej pevne zvierala svoju čarovnú paličku. Ostatní kamaráti ani nedýchali a s napätím sledovali jej cestu odvahy. Goli kdesi hlboko v duši ľutoval, že poslal sestru na túto nezmyslenú cestu. No už sa to nedalo zvrátiť.

Čím bližšie bola Galinka k bažine, tým viac sa zhoršovala viditeľnosť, začala ju obklopovať hustnúca hmla. Na pomoc jej prišli svätojánske mušky. Leteli tesne pred ňou, a tak aspoň videla kam stúpa.

„Galinkáá, vráť sa!“ Kričal na ňu Goli. „Už si dosť ďalekooo!“ No Galinka ho už nepočula. Nejaká neznáma sila ju hnala vpred. „Ešte pár krokov a bude celkom v blízkosti bažiny.“ Povzbudzovala sa. Žabie kvákanie silnelo. Odrazu začula zľava nejaký šuchot. Zastavila. Snažila sa ukľudniť. Dýchala tak rýchlo, že sa sama seba zľakla. Ešte krok, ešte jeden, začala sa znovu veľmi, veľmi pomalinky posúvať. Kvákanie sa zmenilo na žabí koncert. Ozývalo sa z každej strany ... zneli tóny vysoké, nízke, hrubé, hlboké. Galinke pripomínali nejakú opernú melódiu. Zrazu začula to „Kvá“ celkom blízko, blizúčko.. „Pomóóc“ – chcelo sa jej kričať, no z jej hrdla nevyšiel ani hlások. Ústa mala úplne suché a nohy akoby jej prirástli k zemi. Svätojánske mušky sa kdesi stratili. Zmizli. Ostala tam sama so svojim velikánskym strachom. „Kváá“ zaznelo znovu a dlhý jazyčisko sa mihol tesne vedľa jej ruky. „Vzchop sa!“ prikázala si. Vedela, že teraz sa už nedá vrátiť, že teraz sa nesmie ani len pohnúť. Pritiahla si všetky ruky k sebe a v dlani mocne zvierala čarovné drievko. Zacítila chlad a jej tela sa dotklo niečo slizké. Nedýchala. Zaostrila oči ako len mohla. Len pár halikrokov od nej stála veľká haližaba a neustále vyplazovala svoj dlhý jazyčisko. Už už sa zdalo, že ju haližaba udupe svojim mohutným telom, keď Galinka od zúfalstva vykríkla: „Muka –fuka, hali –čary, nech sa haližaba vyparí.“ Kde sa vzal nikto nevie ale celou bažinou sa v tej chvíli prehnal prudký vietor. Galinka začula len silné „psssss“ a hmla sa zdvihla k oblohe. Zvrtla sa na päte najrýchlejšie ako vedela a naťahovala svoje dlhé nohy ako len vládala. Dobehla ku kamarátom bledá a celá sa chvela.

„Bravóo!“ vítali ju potleskom.

„Teda Galina, to by som do teba nikdy nebol povedal. Si statočná“ potľapkal Goli svoju sestru uznanlivo po pleci. „Musíš nám povedať, čo si tam zažila.“ Všetci si posadali do kruhu a čakali na Galinkine rozprávanie. Práve im začala opisovať ako stála tesne vedľa haližaby a ako začula to „pssst“, keď sa odrazu zatmelo a na oblohe sa objavili veľké mraky. „Pozrite!“ ukázal smerom k oblohe Hary. „Tie mraky majú tvar velikáánskej haližaby.“ Svorne vyvrátili svoje krátke krky smerom k oblohe.

„Skutočne.“ Potvrdila Jopa.

„Decká, na oblohu sa skutočne vyparila ta haližaba, čo ju Galinka začarovala“- mudrlantsky skonštatoval Ištín. Ani nie o pár minút a celá Halária sa začala usmievať. Usmievala sa od šťastia, že sa dočkala životadarného dažďa. Všetci halariáni vybehli zo svojich domov a každý sa nechal zmáčať osviežujúcimi kvapkami. Nikto ani len netušil, že statočná Galinka zachránila Haláriu pred veľkým suchom.